Pamätáš sa? Bola si mladá, život bol zábavný, ty si chcela zmeniť svet. Videla si ako sa to dá. Ale postupne ako roky pribúdali, tak život všednel, pomaly sa vplížil stereotyp, radosť zo života ustupovala povinnostiam. Zrazu stíhaš prácu, deti, domácnosť, radosť cítiš stále menej, záchrana sveta ti je ukradnutá. Ale ideš, lebo musíš. Navonok všetko funguje, ale vnútri postupne prichádza frustrácia, nervozita, nespokojnosť a otázky. Je toto všetko? Takto chcem žiť? Čo tu po mne zostane? Nemám právo na viac? Zrazu sa začneš cítiť stiesnene vo svojom živote, chceš od neho viac a to dievča, ktoré malo ideály sa postupne hlási k slovu. Niečo vo vnútri teba sa pohlo. Túži po naplnenejšom živote, radosti, smiechu, bezstarostnosti alebo väčšom zmysle, po svojom odkaze. Ale ty to necháš tak, však účty treba platiť. Lenže to dievča vo vnútri nedá pokoj, núti ťa rozmýšľať, hľadať odpovede, máš chuť kričať, už tento život k tebe nepatrí. Ale stále nemáš odpoveď, čo áno. Bojíš sa, zároveň sa tešíš, cítiš energiu. To pravé ja sa chce vydrať na povrch. Všetko v tebe kričí, je čas zastaviť sa a niečo konečne so svojim životom spraviť. Už presne vieš, čo nechceš, ale stále nevieš, čo chceš. A to je ukrutne ťažké. Pretože v dobe, keď sme zvyknutí ísť na výkon, mať plán, mať odpovede, vedieť a keď nevieme, tak rýchlo to zistiť, zrazu chýba oporný bod, všetko sa rúca, nemáme plán, nemáme odpovede. A to nás desí. Lenže správne odpovede neprichádzajú na povel ani ako dôsledok tlaku, aby sa vnútorná nespokojnosť rozplynula. Skúšame to cez podcasty, hľadáme v knihách, rozhovoroch. Niektoré odpovede však potrebujú čas, naše hľadanie vo vnútri seba, uvedomenia, vnútorný pokoj. A to chce odvahu postaviť sa samej sebe, aj tomu, čo nechceš vidieť. Nemusíš nič nové vymýšľať, iba postupne odkrývať krok za krokom. Veci, ktoré sme cestou odložili, ale robili nám radosť. Pocity, ktoré sme zatlačili do úzadia. K hlasu, ktorý niekde cestou utíchol a všetko ostatné ho prekričalo. Nebudem klamať, von z tohto nevedie rovná ľahká cesta. Návrat je často pomalý a nie vždy príjemný, ale dôležité je kráčať. Aj malými krôčikmi sa počíta. Lebo na konci vyjdeme silnejší, naplnenejší a sami sebou. Budeme skutoční, my ako originál, nie ako niekto, kto sa potrebuje vtesnať do všetkých škatuliek okolia. Budeme pevne kráčať s tým, že vieme kto sme. Možno sa v tom vidíš, možno si na mieste, kde sa konečne začínaš počúvať
Tip na koniec
Skús si denne vyhradiť 10 minút len pre seba – sadni si s papierom a napíš, čo cítiš a čo ti chýba. Nerozmýšľaj nad tým, len to všetko dávaj na papier, ako ti to chodí. Iba zapisuj. Časom sa začne objavovať jasnejší obraz toho, kto si a čo chceš.
Ak cítiš, že tým nechceš prechádzať sama, ozvi sa.